PO DAŽDI
v žiariacomslnku si zbadal odblesk očí
čo už tak pradávnouvidieť si túžil
myslel si, že samati do cesty vkročí
bo práve pre ňu takdlho si sa súžil
začarovane si hľadelna tú dúhu
sťaby napiť si sachcel jej tajomných krás
v tvári bolo tividieť len veľkú túhu
objaťa zmapovať jej čarokrásny jas
v parku zbadalasom ťa naposledy stáť
šepkal si nečujne„Len sa mi vráť, len vráť.“
AKO DÁVNO
ako dávno človekchcel raz krídla mať
čo by pohladilanežná kvapka dažďa
ako dávno človekchcel raz toľko dať
čo by závidela túžbasrdca každá
ako dávno človekchcel raz zo stola zmiasť
spomienky na večerydávnominulé
myšlienky všaknechcú nechať sa striasť, len striasť
plávajú na hladineveky plynulé
ako dávno človekchcel raz nemyslieť
hlavu len vo výšivznášať
teplú žiaru lúčovpremyslieť, len premyslieť
do nepokojného srdcavnášať
ako dávno človekchcel zas ráno zrieť
bo od tmy začínalamyseľ mrieť
a hľa, preds′stalo sa!
as′ túžby počínajúplniť sa